Kolegom, no nielen im

 

Keďže som sa opäť prihlásil do výberového konania na funkciu generálneho riaditeľa nášho najdôležitejšieho a najbohatšieho štátneho podniku, otázka prečo sa snažím o niečo, čo je vopred prehrané, je úplne namieste. Bolo by fajn, keby na jej zodpovedanie stačili slová básne:

„Viem, že sa ešte stokrát miniem cieľa.
No čože na tom? Čo je vlastne cieľ?
Cieľ to je predsa koniec slávnych bojov.
Cieľ – to je smrť; kto žije, bojuje,
a pre človeka boj je vlastne cieľom.“

Mám tento silný Madáchov text rád, no s poéziou tu už nevystačíme. Dôvodom môjho vytrvalého uchádzania sa o túto funkciu je smutné poznanie, že to, čo si dovolili viacerí jej doterajší nositelia, je prejav hlbokého ľudského úpadku. Títo ľudia znevážili podnik, za ktorý boli povinní bojovať. A ak už bojovať nevládali, mali odísť, to sa dá vždy. Svojim konaním však znevážili aj mnohých lesníkov, ktorí veria  zmyslu existencie svojho podniku, jeho tradíciám a poslaniu. Ak to niektorí cítia inak,  ak si myslia, že títo riaditelia boli v podstate dobrí ľudia, len ich „tí hore“ do niečoho nútili,  je to ich videnie. Pre mňa sú to len Eichmannovia, za ktorých poslušnosťou je čosi veľmi nebezpečné. Generálni riaditelia majú byť osobnosti, ktoré dajú svojmu mandátu pečať tvorivého úsilia.  S chybami a omylmi, určite neraz aj s tvrdými dopadmi na mnohých, no vždy s pevným úmyslom slúžiť svojmu podniku, pozdvihnúť ho  k lepšiemu.  To, že na zásadné otázky o spôsobe fungovania podniku, ktoré zazneli 24. júna 2009, dodnes niet odpovedí, je len dôkazom slabosti mocných. Avšak to, že počas nasledujúcich rokov nielenže nedošlo ani k náznaku pokánia, ale úpadok sa ešte prehĺbil, to je už zlovestné. Ohrozuje to nielen náš podnik, ale našu budúcnosť. Ak to opäť odmlčíme, raz sa nám to kruto vráti. Raz, keď nepôjde už len o rozkradnuté milióny za podvodné audity, zmanipulované verejné súťaže, drzo predražené forestportály, hory dreva podarované politickým protežantom, rozpráskané revíry, či špinavé kamery odhaľujúce tupú prázdnotu politických holomkov, ale pôjde o oveľa viac. O nás samotných. Naozaj nevidíte tú spojitosť? Nebojíte sa o krajinu svojich detí? Vnukov? Ja sa bojím. A aj preto sa opäť hlásim  do výberového konania. Nemôžem si nárokovať aby som sa stal generálnym riaditeľom, no nárokujem si právo nahlas vysloviť svoju predstavu o tom, ako by tento podnik mal byť spravovaný. Som presvedčený, že je to predstava mnohých, ale nič nikomu nevnucujem. Budem bojovať za seba, za svoje videnie slušne prežitého života. Napokon, na výberovom konaní nebude za mnou stáť nič iné,  len môj život. Iní tam budú na tom asi lepšie. Ale verte – nemenil by som.

Moju Stratégiu rozvoja štátneho podniku LESY SR, ktorú som predložil ministerstvu ako povinnú súčasť výberového konania, si môžete prečítať TU Jej zverejnenie považujem za správne. Sú to predsa naše lesy.  A naša budúcnosť.

Lesu zdar!

Ján Mičovský

Comments are closed.